(http://www.futuraproject.cz)

Anetta Mona Chișa & Lucia Tkáčová: Daleko od tebe

typ výstavy: kolektivní
místo konání: Karlin Studios
termín: 2010/07/14 - 2010/08/08

poznámka:
Lida moja jediná,

pred chvíľou som Ti povedal, že som so všetkým vyrovnaný. Myslel som vtedy, že je to pravda. Ale až po stretnutí s Tebou som videl, že bez Teba, bez toho, aby som s Tebou spolu prežíval všetko to, čo nás pojilo a bude spájať - bez toho by bolo bývalo moje vyrovnanie len rozumom a vôľou vynúteným postojom. Dala si mi to najvyššie, to, s čím odchádzam, keď si mi sama povedala, že všetko vieš a chápeš. Veď viem, inak to ani nemohlo byť - nepochyboval som o tom. A predsa Tvoje slová boli to, čo som ešte potreboval.

Pred stretnutím s Tebou som v liste Oľge a Bože napísal, že ma ešte čakajú najťažšie chvíle môjho života - rozlúčka s Tebou, Lida moja jediná. Nebudem už ten list prepisovať - hoci som sa v ňom v tomto prípade tak beznádejne neúplne vyjadril.

Vieš, že som sa vždy bál veľkých slov. A ktoré slová by mohli byť dosť veľké a dôstojné na vyjadrenie toho, o čom mi hovorili Tvoje oči. Nikdy sme si neboli tak blízki, tak svoji - ako za tými sieťovými mrežami. Akými strašnými útrapami si musela prejsť, Lida moja večne milovaná, aby si bola taká krásna, taká čistá a veľká, že si mi nakoniec mohla dať to, čo teraz voči Tebe cítim a na čo nenachádzam slovného výrazu.

Teraz už verím, že budeš mať dosť sily k ťažkému životu, ktorý Ťa čaká. A to je pre mňa ďalšia a veľká útecha v týchto posledných hodinách. Verím, že si sama nájdeš odpoveď na otázku, ktorú si mi dala a ktorú som nechal nezodpovedanú: ako žiť? Verím a viem, že môžeš žiť len životom dôstojným ľudskej bytosti, životom človeka, ktorý bol a ostal až do konca v mojich predstavách cieľom a zmyslom môjho uvedomelého konania.

Verím, že sa dožiješ - o desať, o pätnásť rokov? - socialistickej Európy a pozdravíš ju aj za mňa. Už aj preto musíš vytrvať a nájsť kladný pomer k životu a dnešku. Veď Ty najlepšie vieš, kto a čo som bol, ako som cítil a zmýšľal a z čoho pramenili moje nedostatky, chyby a vo svojich výsledkoch zlé konanie a správanie. A vo svete zbavenom napätia, nebezpečenstva zvratov a dusného ovzdušia poslednej zrážky budú to azda môcť vidieť aj iní.

O tom všetkom mi hovorii a ma ubezpečovali Tvoje oči. Vidím ich stále, že si so mnou a vieš, ako Ťa mám strašne rád. Povedal som si, že nebudem v nich spomínať, že sa nebudem obracať späť - veď na to všetko som mal dva roky času. Odchod je ľahší s pohľadom do budúcnosti.

A predsa len spomínam. Bez trpkosti, bez zloby - a tým je aj povedané, že na čo spomínam. Že som azda predsa len urobil aj kus dobra pre iných, pre spravodlivú budúcnosť, v ktorú som veril a neprestal veriť. Že som sa v živote ozaj prebohatom stretol so skutočnými ľuďmi. Že som našiel a mal Teba.

Tak vidíš - už som v tom, hrnie sa toho, že je ťažko sa vymotať - a prečo aj? Poddal som sa nakoniec tejto prijemnej slabosti, veď konieckoncov tiež posilňuje. Veď ako by som mohol v tejto chvíli obísť Horehronie a toľko tribún, družné besedy s ľuďmi blízykmi, Uhlisko (name) a toľko, toľko našich spoločných žiaľov i radostí?!

3.12.1952

Pijem veľa čiernej kávy, trochu som si poležal, píšem s prestávkami - ale Ty aj tak vieš, čím sú vyplnené zámlky, že medzi nami neostalo nič nevypovedané a nedopovedané - aj keď sme si to v slovách azda nevyjadrili.

Šicko Ty mojo, Hádička drahá, viem, že budeš obklopená láskou a nežnosťou tátu a mámy a všetkých našich, ktorí Ti budú pomáhať prebolieť to najhoršie.

Dofajčujem posledné fajky a počúvam. Počúvam Ťa jasne spievať Smetanove a Dvořákove piesne a som, ostávam a budem vždy s Tebou

Tvoj Vlado.



V Prahe, v novembri 1967

Vlado môj drahý!

Mám Ti napísať list po rokoch od našej rozlúčky, list ako bodku za našimi rozhovormi, za našou korešpondenciou, ale nie za naším vzťahom.

Bol si takou osobnosťou Slovenska, že si Ťa každý ctil a uctievame si Ťa všetci ešte stále.

Keď spomínam na naše roky, musím sa vrátiť do študentských čias, kedy sme Ťa, my študenti, úprimne obdivovali. Odoberala som Tvoj DAV, chodievala som na Tvoje prednášky a obdivovala som Ťa i ja. Študovala som vtedy na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii, vravieval si potom neskoršie, že si si ma pamätal po dlhých vrkočoch. Po prvý raz sme sa dostali do reči na zastávke električky kdesi pri Štefánke. Prihovoril si sa mi tak bežne, nenútene ako to už býva, ale o chvíľu sme sa už aj lúčili, Ty si cestoval na stanicu, ja do školy. - O tri mesiace sme boli svoji.

Každá láska a každé manželstvo má svoje čaro, ale naše to bolo čosi mimoriadne. Ako túžim prežiť to všetko znova - aspoň v spomienkach. Veď na čo si si len pomyslel, už som Ti to aj vyčítala z očú a nahlas za Teba povedala. Prežili sme spolu krásne i ťažké roky, i roky najťažšie. Doma, v emigrácii, zas doma a potom - vo väzení. Akým šťastím bolo pre Teba, že si nevedel, že som aj ja bola 22 mesiacov väznená, možno blízko Tvojej cely. Ba aj náš verný psík Broček bol tam kdesi deväť mesiacov. A čo bolo s mojou rodinou - to je ťažká kapitola môjho a nášho života. Nezapreli Ťa a trpeli za to.

Keď mi veliteľ väznice v Ruzyni 2. decembra 1952 oznámil, že Ťa odsúdili na smrť a povolili mi rozlúčkovú návštevu, obliekli ma do civilu, naondulovali, napudrovali a zaviezli na Pankrác. Pamätám sa, že na pankráckej veži bili hodiny šiestu, keď sme sa takmer po dvoch rokoch znova videli. Medzi nami dvojité mreže a prísna výstraha, že sa smieme zhovárať iba o rodinných veciach. Oboril si sa na dozorcov, keby si vraj bol vedel, akí budú neľudskí, nebol by si s mojou návštevou súhlasil. A potom sme sa zhovárali očami i slovami. Vravel si mi, že Ťa tak očiernili, že by ani Bročko od Teba kôrku chleba nevzal, utešoval si ma, upokojoval. Ubezpečoval si ma, že po 10-15 rokoch, keď sa pootvárajú archívy, za Teba pozdravím socialistickú Európu. Nebol si roztrpčený, ani zúfalý, len kvapôčka slzičky stiekla Ti na rozlúčku dolu lícami.

Odviedli ma od Teba nazad do Ruzyne a nemohla a nevládala som veriť, že by si mohol zahynúť takou potupnou smrťou - z rúk Tvojich súdruhov. Sedela som chvíľu v cele, zasa vo väzenskom rúchu, ale nevydržala som to, pýtala som si čistiace prostriedky a celú noc som ako v horúčke drhla svoju celu. Ráno ma predviedli pred veliteľa väznice a ten mi oznámil, že zavčas ráno na Tebe rozsudok trestu smrti vykonali. Šiel si vraj na popravu statočne, celá poprava trvala päť minút a nebola fyzicky bolestná. Odovzdal mi na prečítanie tvoje posledné listy, ktoré v tejto knižke publikujem a ktoré si adresoval mne a sestrám i rodine a ukázal mi aj zatvorený list adresovaný s. Klementovi Gottwaldovi. Odovzdal mi dve tvoje fajky a zlomenú palicu. Potom ma prepustili.

A dnes sa lúčim s Tebou ešte raz v tejto korešpondencii, dávam ju do rúk verejnosti ako dokument o tvojom charaktere - o tom, že si nesklamal.

Vladíčok môj najdrahší! Ani hrobu nemáš, tvoj popol rozmetali na Pankráckej planine, ale všetko, čo si vykonal pre lepšiu budúcnosť sveta a človeka postaví Ti v srdciach verných pomník.

A keby si mohol ešte prehovoriť, osvedčil by si určite Tvoju vieru v komunizmus a prizvukoval by si nám i budúcim, že umrieť za spravodlivú vec, za šťastnú budúcnosť sveta - nie je márne.

Naveky si Ťa budeme spomínať!

(http://www.futuaproject.cz)

Anetta Mona Chișa & Lucia Tkáčová: Daleko od tebe

(http://www.futuraproject.cz)
(http://www.futuraproject.cz)
(http://www.futuraproject.cz)
(http://www.futuraproject.cz)
(http://www.futuraproject.cz)
(http://www.futuraproject.cz)
(http://www.futuraproject.cz)
(http://www.futuraproject.cz)
 

Anetta Mona Chișa & Lucia Tkáčová: Daleko od tebe

osoba   narození
Chişa Anetta   1975    
Tkáčová Lucia   1977    

Anetta Mona Chișa & Lucia Tkáčová: Daleko od tebe

instituce, obec, adresa
Karlin Studios, Praha, Křižíkova 34

Anetta Mona Chișa & Lucia Tkáčová: Daleko od tebe

osoba   narození
Štefková Zuzana   8. 10. 1977